Zbojnícky dvor Salaš Zbojská ponúka
Ubytovanie priamo na salaši
Tradičnú slovenskú kuchyňu, špecializujúcu sa na baranie a jahňacie mäso
Obsluhu v tradičných krojoch
Výrobu syrových výrobkov tradičným ručným spôsobom a tiež chov pôvodnej Slovenskej valašky (možnosť vyskúšať si robiť syr a všetko s tým spojené t. j. Život na salaši)
Zaoberáme sa taktiež chovom huculov, na ktorých je možnosť putovania po národnom parku Muránska planina
Hriešne zbojnícke kúpele t. j. Kade s hriešnou vodou, sauna suchá fínska a parná
Multifunkčnú sálu na organizovanie mítingov, svadieb, rodinných osláv
Organizovanie teambuldingov so širokov škálou možností programu
Požičovňa bicyklov a tiež možnosť sprievodcovských služieb
Informačné centrum
Presun na Gazdovský dvor sedlo Chlipavica prostredníctvom zbojníckej strely
Výroba vlastných mäsových výrobkov jedinečnej chuti z vlastných mangalíc
Podujatia: Nadregionálne majstrovstvá v zabíjačke, Parnou zubačkou do rozprávky
Vyhlidkovú vežu s expozíciou: Národného parku, zbojníctva, salašníctva, Remetiska
Živá hudba v reštaurácii každý víkend
Možnosť využívanie spoločenských priestorov pre ubytovaných spojené s programom pre deti, alebo večerné kino pod hviezdami
Salašníctvo
Chov mangalíc na Zbojníckom dvore
Venujeme sa tradičnému chovu pôvodnej valašky, ktorá je v dnešnej dobe už ohrozeným druhom.
Jakub Surovec
Legenda o zbojníkovi
Životný príbeh zbojníka Jakuba Surovca sa odohrával v časoch stavovských povstaní, ktoré prehlbovali feudálnu krízu a boli príčinou neznesiteľného vykorisťovania poddanstva. Odvážni príslušníci poddanskej chudoby radšej volili rozchod s feudálnym poriadkom hoci vedeli, že tento rozchod môže mať jednoznačný koniec – šibenicu.
Jakubova cesta začína v roku 1715 v tisovskom Hámre, kde sa jeho rodičia usadili a splodili dvoch synov. Starší brat Ondrej sa vyučil za súkenníka a neskôr aj jeho syn a vnuk prebrali Ondrejovo remeslo. Mladší Jakub vyrástol pri rodičoch a na okolitých salašoch sa zaúčal valašskému kumštu. Pre krádež oviec bol Jakub väznený v Rimavskej Sobote a banskobystrickou komorou odsúdený na 200 palíc. Po prepustení opať valašil pri Muráni, Muránskej Lehote a v Tisovci.
Na potulkách po salašoch sa zoznámil s Martinom prezývaným Poliak pôvodom z poľského Podhalia, ktorý ho zlákal na zboj a na jar roku 1739 sa Jakub pridal do jeho zbojníckej družiny. V roku 1740 však Jakub, sťa by ostrieľaný zbojník známy svojou silou a odvahou, zakladá vlastnú zbojnícku družinu ku ktorej sa Poliak pridáva ako jeho pravá ruka.
Družina Jakuba Surovca organizovane zbíjala na Horehroní a svoj rajón rozšírili od Lučenca, cez Oravu až po Nowy Targ. V družine Jakuba Surovca platil prísny zákon zbojníckej disciplíny a pri každom členovi trval na tom, aby plnil zbojnícku prísahu v plnom rozsahu. Pri svojich prepadoch boli čoraz odvážnejší a feudálna vrchnosť si s nimi nevedela rady, preto páni z Brezna a Zvolenskej stolici pripravili plán na ich dolapenie a 16. septembra 1740 po boji, v ktorom bol aj Jakub Surovec zranený, ho lapili v Lopušného krčme na území dnešnej Pohronskej Polhory i s jeho kamarátom Tomášom Gregušom. Po výsluchu bol Jakub Surovec odsúdený na smrť lámaním na kolese. Tento rozsudok bol vykonaný na šibeničnom vrchu Viselnice nad Breznom.
Kapitán Jakub Surovec (1715 – 1740)
V ľudovej slovesnosti sa Jakub Surovec spomína v súvislosti so zbojníckou družinou Juraja Jánošíka, avšak Kubo sa narodil až dva roky po Jánošíkovej poprave v roku 1713. Jakub bol rodák z Tisovca, kde jeho otec Ondrej pracoval na salaši ako bača a Kubo sa priučil za valacha. Avšak práca na salaši mu nevoňala a zlákali ho zbojnícke chodníčky ako mnohých chudobných poddaných počas krušných časov stavovských povstaní. Prvým trestom za zbojníčenie bolo 200 palíc za krádeže oviec a dobytka a neskôr aj ročné väzenie v Rimavskej Sobote. Po odpykaní trestu sa opäť vrátil na salaš k Muráňu, do Muránskej Lehoty i do rodného Tisovca. Na salaši sa zoznámil s poľským Goralom, nazývaným Martin “Poliak“, ktorý Jakuba nahovoril na zboj a z ďalších valachov zostavili až jedenásťčlennú zbojnícku skupinu. Pôsobili v rokoch 1739 – 1740 prevažne na Horehroní a Gemeri, ale zašli tiež do Novohradu, na Liptov, či Oravu. Najväčšou akciou Surovcovej družiny bolo vyplienenie poľského mesta Nowy Targ. Zbojníci sa najčastejšie zdržiavali v lesoch medzi Breznom a Tisovcom a keďže si tiež radi vypili, tak neobchádzali dobročskú krčmu (Čierny Balog) a Lopušného krčmu (Pohronská Polhora), ktorá bola postavená práve na ochranu pocestných pred zbojníkmi pred náročným prechodom hôr medzi Zvolenskou a Gemerskou župou. Tam získavali dôležité informácie o pohybe zámožných pánov a o cestách furmanov i jarmočníkov, na ktorých potom čakali na starej tisovskej ceste cez sedlo Diel. Útočiskom zbojníkov bývali aj salaše v sedle Zbojská, kde oddychovali pod lipou, ktorá dodnes rastie pri Salaši Zbojská a preto sme naše zariadenie pomenovali Zbojníckym dvorom. Úkrytom tiež bývala Čertova dolina s jaskyňou, kde sa dodnes nachádza zabudnutý zbojnícky poklad…
Mestám Brezno a Tisovec spôsobovala zbojnícka družina Jakuba Surovca značné škody, preto sa radní páni z Brezna rozhodli zlapať Surovca. Plán chytiť zbojníkov v Lopušného krčme sa naplnil v noci 16. septembra 1740 a po necelých dvoch rokoch zbíjania bol dolapený Jakub Surovec s jeho kamarátom Tomášom Gregušom. Po mesačnom vypočúvaní boli v októbri 1740 popravení v Brezne na šibeničnej hore Viselnice. Jakub zomrel po krutom lámaní na kolese a zvyšok zbojníckej družiny bol postupne pochytaný tiež. Chýr o Surovcovi bol až taký veľký, že po jeho poprave navštívila Jakubových rodičov uhorská kráľovná Mária Terézia a pýtala sa na Kubov zbojnícky život, ktorý skončil vo veku 25 rokov.
